V nedeľu 6. decembra 2015 dotĺklo srdce popredného slovenského pretekára zlatej éry 50. a 60. rokov, Petra Moravitza. Opustil nás vo veku nedožitých 88 rokov.

Peter Moravitz sa narodil 11. januára 1928 v Bratislave, vyštudoval za hutného inžiniera a pracovne začínal v Slovenskej Ľupči. Neskôr sa presťahoval do Žiaru nad Hronom, kde v hlinikárni pracoval až do dôchodku. K motocyklovému športu sa dostal 12. Júna 1949 pri jazde zručnosti, kde získal prvý diplom a s ním aj chuť pretekať. Nasledovalo obdobie súťaží, zbierania skúseností, až sa v roku 1954 s doma upravenou Jawou 250 postavil na štart „Piešťanského trojuholníka“, a tým sa začala jeho športový éra na okruhoch.

Jeho prvým kvalitným motocyklom bolo ESO v roku 1956. To už pôsobil v Automotoklube Zväzarmu v Žiari, ktorý zakladal. Na túto klubovú éru spomínal ako na veľmi plodnú, autoklubu sa darilo, mali širokú členskú základňu, pretekárov, usporadúvali akcie, motokrosy, okruhy, ale aj mimopretekársku činnosť, mali vlastný autobus, svojpomocne vznikla dielňa, skrátka veľmi dobré podmienky pre vykonávanie a rozvoj motocyklového športu s plnou podporou vedenia podniku. Vtedy už štartoval na pretekoch nielen u nás, ale aj v Čechách, neskôr v Maďarsku, Poľsku, Juhoslávii, pričom päťkrát sa predstavil na Veľkej cene ČSR v Brne s motocyklami 250 a 350 cm3. Na otázku kde štartoval, odpovedal: „všade“. Boli ročníky, kedy stál na štarte 22-krát! Za najlepší motocykel, s ktorým aj dosahoval úspechy považuje ČT 250 OHC, s ktorým jazdil v rokoch 1959 až 1963. Mechanika mu robil Milan Vincent, pracovník mechanickej dielne, sústružník, zvárač, proste univerzálny a obetavý človek a priateľ. Postupne sa výsledkami prepracovával k výkonnostným triedam, viac rokov mal prvú VT.

Keď som sa ho pýtal, ktoré preteky a výsledok si cení najviac, po chvíľke premýšľania spomínal na Trenčín… Práve na tejto trati mal veľmi ťažkú haváriu, kde vlastne mimo hlavy mal zlomené asi všetko, jednoducho vážny stav. Neodpočinutý štartoval v pretekoch, motocykel nechcel naskočiť, ledva ho už vládal tlačiť, potom dobiehal pole a spadol pod bránu, za ňou strom, balíky, tie začali horieť, posledná spomienka bola, že ho niekto vyťahuje. Po prebratí v nemocnici bola prvá otázka na chirurga, kedy môže znovu jazdiť, že o dva mesiace je Brno. Reakcia bola jasná! Vraj nepatrí na chirurgiu ale psychiatriu! Po roku stál v Trenčíne opäť na štarte, s Esom, nevládal ešte chodiť, a tak ho roztlačili, skončil tretí v cieli a toto považoval za najväčšie víťazstvo. Posledným štartom bol Zvolen v roku 1963, ktorému predchádzali preteky v Žiari, kde bol ako pretekár aj usporiadateľ. Havaroval, výsledkom bola zlomená ruka, zranenie nedoliečené a s veľkými bolesťami nastupoval vo Zvolene. Ruka veľmi bolela, ale potreboval body na udržanie I. VT. Skončil tretí, triedu uhájil a tak sa rozlúčil s pretekmi. Za obdobie pretekania získal 70 vavrínových vencov zo stupňov víťazov.

Po skončení pretekania sa naďalej venoval motocyklom ako športový komisár, dostal viac ocenení až po spomínanú snahu o založenie samostatného AMK, za čo ho vylúčili zo Zväzarmu.

Česť jeho pamiatke!

Vyjadrujeme úprimnú sústrasť všetkým pozostalým.

Rudolf Mladý

Posledná rozlúčka so zosnulým bude v sobotu 12. decembra 2015 o 13:00 hod v Dome smútku v Slovenskej Ľupči.